Tragická podoba veľkonočných sviatkov 1945

Autor: PhDr. Ing. Jozef Hrdlička

Je nám všeobecne známe že aj na Slovensku bol v rokoch druhej svetovej vojny realizovaný  fašistický teror a  represálie. Svoj vrchol   dosiahli po vyhlásení  a po potlačení  Slovenského národného povstania a skončili až oslobodením našej vlasti na jar roku 1945. Na Slovensku bolo umučených a povraždených okolo 5 304 osôb, vypálených 90 obcí a osád a po vojne bolo odkrytých 211 hromadných hrobov. V rokoch 1939 – 1945 bolo zo Slovenska predovšetkým z rasových dôvodov a za rôzne formy protifašistického odboja odvlečených do koncentračných táborov viac ako 80 000 ľudí. Z nich takmer 70 000 zahynulo v táboroch smrti. Na území dnešného Trnavského samosprávneho kraja neboli  fašistické represálie realizované v takej miere ako na strednom či východnom Slovensku. No aj tu sa vyznačovali značnou brutalitou. Na dejinách  tohto západoslovenského regiónu    zanechal negatívnu stopu predovšetkým pracovný a neskôr koncentračný tábor v Seredi. Sústreďovaní tu boli ľudia prenasledovaných hlavne  z rasových dôvodov z ktorého odchádzali na istú smrť do vyhladzovacích táborov. Prešlo ním  za celé obdobie jeho existencie okolo 16 000 ľudí z ktorých sa väčšina už do svojich domovou nikdy nevrátila.  Mimo týchto hrozivých  čísiel obetí táboroví dozorcovia v priestoroch tábora zabili 15 ľudí. V rámci trnavského regiónu bol seredský tábor  miestom najmasovejších represálií, potláčania základných ľudských práv s najväčšou časovou intenzitou.

V rámci   kraja sa obzvlášť tragickým miestom  stala obec Topoľníky v okrese Dunajská Streda. Aj napriek tomu, že už bolo každému jasné, že vojna sa končí a blíži sa sloboda  boli Veľkonočné sviatky v tejto dedinke poznačené krutou tragédiou. Odohrala sa 30. marca 1945 a priamo súvisela  s nástupom  krutého Jozefa Barkocziho do funkcie okresného vedúceho Strany šípového kríža (nyilašovci) v Hurbanove na  začiatku roku 1945. Vytvoril okolo seba špeciálnu jednotku na prenasledovanie a likvidovanie  vytipovaných skupín ľudí. V  januári 1945 sa podarilo Červenej armáde obsadiť mesto Hurbanovo a jeho okolie. Tieto pozície sa jej však nepodarilo udržať a nakrátko museli osloboditelia ustúpiť a vydať mesto Nemcom. Tak vznikol priestor pre prenasledovanie všetkých tých, ktorí boli na strane osloboditeľov. Rozhodnuté bolo  aj o likvidácií Rómov žijúcich v hurbanovskej osade Šarad. Ako zámienka mala poslúžiť ich spolupráca s Červenou armádou. Dňa 26. marca 1945 nyilašovci spoločne s maďarskou políciou obkľúčili túto osadu a zajali vyše 70 Rómov a 10 rumunských vojakov ukrývajúcich sa v osade. Väzni boli ako dobytok hnaní   smerom na Dunajskú Stredu. Medzi nimi ženy a aj deti. Čakala ich istá poprava. O týchto tragických udalostiach sa zachovalo viacero svedeckých výpovedí, ktoré boli sumarizované v rámci vyšetrovaní týchto zločinov  po skončení druhej svetovej vojny. Historik Ján Hlavinka, niektoré konkrétne výpovede svedkov publikoval. Tieto svedectvá aj s odstupom 75. rokov vyvolávajú nesmierne smutné pocity. Pre priblíženie uvádzame nasledujúce svedectvo: „Nyilašovci nariadili sústredenie všetkých cigáňov v strede osady a povedali, že z osady musíme odísť pred príchodom sovietskej armády. Odviedli i nás do Šimkovej záhrady, kde nás chceli povraždiť. K tomu nedošlo, lebo sa proti tomu postavil Festy, ktorý mal v Hurbanove veľký majetok a mal určité slovo. Tiež bol proti tomu miestny farár Sýkora, ktorý už zomrel. Poznamenávam, že v tom období, keď nás nyilašovci brali z cigánskej osady, moja matka bola vo vysokom stave tehotenstva a keď prosila, aby ju nebrali, jeden z nich prehlásil, že to nie je prekážka a pôjde aj tak s ďalšími a keď cestou porodí smradľavé decko, tak ho na ceste zahrabe  do zeme ako psa a keď ona nebude vládať ísť po ceste dostane strelu do hlavy. Tiež v Šimkovej záhrade, kde sme boli sústredení statkár Festy a farár Sýkora sa nás zastávali nyilašovci prehlásili, že keď nás budú naďalej chrániť, tak aj oni môžu dopadnúť tak  ako my. Keď popravy neboli prevedené v Šimkovej záhrade, žandári a nyilašovci nás zobrali v počte 60 – 70 ľudí a dali sa s nami na pochod smerom na Kolárovo. Keď sme prechádzali cez obec Nesvadby, prihovoril sa mojej rodine pomocný žandár Fabian, ktorý pochádzal z obce Vlčany, odkiaľ pochádzala aj moja matka. Zároveň hovoril, aby celá moja rodina zo zástupu vystúpila a odišla domov. Takto sme aj previedli  a tak sme  sa vrátili do Hurbanova…. . Keď sme sa vrátili domov do cigánskej osady a zistili sme, že celá osada bola nyilašovcami vyrabovaná a náš dom bol vykradnutý. O niekoľko dní sme sa dozvedeli, že ostatní cigáni z Hurbanova boli zavraždení.“ 

    Na Veľký piatok dňa 30. marca 1945 dorazila celá skupina väzňov medzi obce Trhová Hradská a Topoľníky ku korytu Malého Dunaja.  Podľa svedeckých výpovedí nyilašovci zámerne spôsobili medzi väzňami paniku, ktorí začali utekať. Ich väznitelia na to spustili streľbu. Mnohí boli zabití na mieste iní,  ktorí  boli zranení boli nahnaní do rieky kde sa utopili. Niektorým väzňom sa podarilo utiecť. Výsledkom tohto besnenia bola smrť 47 ľudí medzi nimi, ženy,  deti a aj 10 rumunských občanov. (Uvádzaný je aj počet 53 mŕtvol dospelých a sedem mŕtvol detí.) Táto tragédia sa odohrala len dva dni pred oslobodením Topoľníkov sovietskou armádou. Pozostalí po obetiach v nasledujúcich dňoch prehľadávali rieku a jej okolie a nachádzali telá svojich blízkych, ktorých pochovávali v miestach ich popravy. Aj tieto okamžiky sa zachovali v spomienkach tých čo tragédiu prežili. „ … Na druhý deň (3. apríla 1945) keď som s ďalšími občanmi cigánskeho pôvodu Jozefom Lakatošom, Michalom Lakatošom, Vojtechom Lakatošom a Štefanom Lakatošom  odišli na miesto popravy a vytiahli sme z Dunaja zastrelenú moju matku Katarínu Kováčovú, ktorá mala strelnú ranu v bruchu a roztrhaná bola strelou od granátu. Ďalej sme spoznali zavraždených Borisa Lakatoša, Ľudevíta Stojku a jeho dvoch bratov, Tiež sme vytiahli z vody mŕtveho korytára z Hurbanova krstným menom Rudy. Zároveň som videl na brehu Dunaja zastrelených 12 Rumunov. Moju manželku som z vody vytiahol až asi za 6 týždňov.“   

Na Veľkonočné sviatky 2. 4. 1945 prebiehali v obci Plavecký Mikuláš  v okrese Senica veľké boje o jej oslobodenie. Do výrazného odporu proti fašistickému režimu ako aj proti nemeckej okupačnej moci sa aktívne zapojili aj obyvatelia obce.  Spočiatku sa zdalo, že prieskumnej jazdeckej hliadke Červenej armády v súčinnosti s partizánmi a ilegálnymi skupinami tu pôsobiacimi sa podarilo vyhnať Nemcov a obec oslobodiť. Krátko na to sa však Nemcom za technickej podpory tankov  podarilo obec získať späť. Po jej opätovnom dobytí v snahe pomstiť sa obyvateľom obce spustili teror a bezhlavé zabíjanie. Všetci obyvatelia boli obvinení z pomoci partizánom a osloboditeľským jednotkám. Nemecké jednotky spustili streľbu do ľudí, rabovali domy a niekoľko z nich zapálili. Päť domov ľahlo popolom ďalšie boli značne poškodené. Počas streľby 3. apríla 1945  prišlo o život 13 ľudí.  Do pamäte ľudí sa obzvlášť smutne a bolestivo zapísalo zastrelenie Helenky Báchorovej,  ktorá mala necelých štrnásť rokov ako aj šestnásťročného Alberta Okruhlicu. Brutalita sa však neskončila. Ostatných obyvateľov obce mimo tých, ktorým sa podarilo utiecť alebo sa dobre ukryť násilným spôsobom sústredili pred kostol.  Aj tu sa prejavila ich necitlivosť a brutalita keď medzi sústreďovanými občanmi boli aj malé deti, chorí i starci. Násilným spôsobom tak zhromaždili a zajali obyvateľov obce ktorých plánovali vyvraždiť. Tejto masovej vražde podľa dobových výpovedí zabránil len fakt, že Sovietska armáda v tom čase už prenikala od Trnavy do Malých Karpát a na plánovaný zločin nezostávalo veľa času. Väznení obyvatelia boli eskortovaní smerom cez Plavecký Peter. V tejto lokalite boli od mužov oddelené ženy a deti. Muži boli v počte 288 ďalej hnaní a v Rovensku im bolo nemeckým veliteľom transportu oznámené, že sú obvinení z partizánskej činnosti a sú považovaní za vojnových zajatcov. Skupina mužov z Plaveckého Mikuláša bola následne spojená so skupinou väznených partizánov z okolia Banskej Bystrice a sovietskych a rumunských zajatých vojakov. Spoločne tak tvorili skupinu dosahujúcu počtu zhruba 1000 väzňov, ktorá sa dala na neľútostný  pochod do neznáma. Zastavili sa vo Veľkých Pavloviciach na Morave. Tu z nich Nemci oddelili chlapcov do 16  rokov ako aj mužov nad 60 rokov a boli ponechaní na prácu v miestnom cukrovare. Ostatní väzni pokračovali vo svojom pešom  presune. Obzvlášť kruté zaobchádzanie s väzňami bolo sprevádzané hladom a nocovaním vo vonkajších podmienkach, pod holým nebom.  Mnohí väzni boli na pokraji svojich fyzických i duševných síl. Na krátko sa zastavili v koncentračnom tábore Krems v Rakúsku. Následne smerovali do koncentračného tábora Mathausen v ktorom strávili 10 dní. Keďže tábor bol preplnený väzňami museli vo svojom pešom pochode cez hornatú časť Rakúska pokračovať až k mestu Spital am Pass. V tomto meste ich zastihol májový koniec II. svetovej vojny. Po oslobodení nasledoval ich dlho vytúžený návrat domov, ktorý prebiehal až do augusta 1945. Vracali sa s podlomeným zdravím a veľkými ranami na duši. Viacerí z nich zomreli aj krátko po návrate domov následkom krutých podmienok počas pochodu a celého väznenia.    

Smutne sa začala jar v roku 1945 v kopaničiarskej  osade Prašník – Pustá Ves v dnešnom piešťanskom okrese.  Táto osada bola  známa tým, že jej obyvatelia v časoch SNP veľmi aktívne pomáhali partizánom. Poloha tejto osady z nej urobila partizánsku križovatku.  Pôsobila tu  napríklad  2. Stalinova partizánska brigáda,   ktorej velil známy  generál Jozef Brunovský, partizánsky oddiel Jermak či partizánska brigáda M. R. Štefánika. Pre pomoc domáceho obyvateľstva partizánom sa   osada stala viacnásobným cieľom nacistických prepadov, ktorých výsledkom bolo odvlečenie šiestich žien a tridsiatich troch mužov do vezenia. Dňa  8.  marca 1945 bola osada vypálená. V roku 2012 už 86 ročná Anna Milčíková pochádzajúca z osady Pustá Ves svojimi autentickými spomienkami  priblížila udalosti z obdobia  vojny následovne: „Nadišlo jedno osudné ráno. Psy mimoriadne hlasno brechali, boli sme veľmi zvedaví, kto to ide. Boli to gardisti s Nemcami. Gardisti boli oblečení v civile, ale, samozrejme s automatmi. Hľadali partizánov. Našli dvoch mladých chlapcov, čo držali stráž. Tých zajali a hnali ich do Vrbového. Po každých pár krokoch ich bili, kopali a pľuvali na nich. Z Vrbového ich odviedli do Trenčína. Keď ani tam nechceli svojich bojových druhov zradiť, vyklali im oči, vyrezali jazyky a odrezali uši. Slováka Mudroňa zastrelili a Ukrajinca obesili. Pochovali ich na cintoríne zvanom Brezina. Po fronte toho Mudroňa mama hľadala i prostredníctvom novín. Že kto by vedel o ňom, aby povedal, že ho mama s bolesťou čaká, aby sa vrátil domov. Lenže… kto by jej povedal, akou smrťou jej syn zišiel zo sveta a kde je pochovaný? Našou osadou prešlo viacero partizánskych skupín. Pomáhali sme im, ako sa dalo. O stravu sme sa s nimi – ako sa vraví – po bratsky rozdelili. A čo bolo vari najhlavnejšie – nenašiel sa u nás nijaký udavač, zradca. Strach sme, samozrejme, prežívali nemalý. Keby to všetko bolo trvalo ešte chvíľu, možno by sme skončili tak ako obce Kľak a Ostrý Grúň. Ale našťastie prišli Rusi a tí nás oslobodili. Sovietskej armáde zostaneme navždy vďační. S vďačnosťou nezabúdame ani na to, že v Trenčíne z väzenia oslobodili 39 tam odvlečených našich obyvateľov, medzi ktorými boli aj tri ženy z našej osady.“