- máj
- 2
- 2020
„NIKDY XERXES NEMĚL VOJSKO TAK VELIKÉ“ – Plen kobyliek v Hlohovci z roku 1748
Locusta migratoria – koník sťahovavý. Jeho telo tvoria tri základné časti – hlava, hruď a bruško. Oválna hlava nesie mohutne vyvinuté hryzavé ústne orgány, prispôsobené na spracovanie rastlinnej potravy, a jeden pár krátkych nitkovitých tykadiel. Z hrude vyrastajú tri páry kráčavých končatín a dva páry krídiel. Zadné končatiny sú predĺžené a prispôsobené na skákanie. Telo dosahuje dĺžku 33 až 51 mm, u samičky až 54 mm. Dĺžka predných krídiel je 44 až 58 mm, u samičky až 61 mm. Sfarbenie tela je značne premenlivé – šedé, žltohnedé, hnedé alebo zelené. Zadné krídla sú zelenkavé, iba v apexe tmavšie.
Toľko v krátkosti entomologický pohľad, no nás bude koník sťahovavý, ľudovo a nesprávne nazývaný aj kobylka2 zaujímať z úplne iného hľadiska. Je to živočích, ktorý sa vo veľkých počtoch presúva územím a požiera všetku rastlinnú potravu, ktorá mu príde do cesty. Roľníkom z návštevy rojacich sa kobyliek zostávajú iba oči pre plač. Pokojný a triezvy pohľad prírodovedca na koníka sťahovaného, vedený vedeckou dikciou, sa však môže radikálne zmeniť, ak ho porovnáme s vyše 270 rokov starým svedectvom priameho účastníka plienenia a ničenia úrody týmto hmyzom. Navyše, ak pozorovateľ použije básnický jazyk, podoba škodcu je o to viac hrozivejšia3 – akoby vypadla z popisov starých bestiárov, kde sa z kobylky stane obávaný vojak v zbroji:
Ne velmi jsou velké, hlavy holé mají, Hrdlo jejich kuklou jestiť zaoděté, čelo, co zajíc vyduté zjevují. prsí, co kůň mají, zmužilé, chlupaté. Rohy-li, čo uši jsou dva na tom čele, nevím, Tak čtyřma křídlama hřbet zakrývají, to však povím, že jsou velmi dlouhé. jako dlouhým pláštěm, jej přiodívají. Oči za rohami (co nevídána věc!) Na křídlách jsou šperky, rozličných způsobů, na vrchu na hlavě, kdeby měl byt věnec. rytířů, pevností, majíci podobu. Od rohů až k ustům, dva pásy znamenám, Bašty, věže, zámky, patrňe uhlídáš: podobné ku barvě mladým přepelicám. jestliže jen pilně, k těm křídlám přihlídáš. (…) (…) Ústa jsou veliká, a nadmír široká, Šest noh a pazoury, dva na každé spatříš, z nichžto vždy brunátná kropějka vymoká. a jako dvanácte háků ostrých uzříš. Pysky rozseknuté, co zajíci mají, Kterýmiž se mocně, stromů, bylin, chytá, nímiž dva ohavné zuby zakrývají. nechť jako chce příval, jími sem tam zmítá. (…) Na vrchní čelisti, jsou ti dva zubové, Náramně velikou moc života mají, ostří, tvrdí, jako krví napuštěné. i pod mnohým bitím, ne hned umírají. Střihají zelinu, jako nožnicemi, Odsekneš-li hlavu kobylce, však ona, nebo spodních zubů naskrze nemají. i potom za sedm hodin bude živá.
Príchod kobyliek sa často dával do súvislosti s biblickými textami a mal predpovedať apokalyptický obraz nastávajúcich dejinných udalostí. Okrem ôsmej Egyptskej rany, keď „kobylky zaplavili celú Egyptskú krajinu a vrhli sa na celé územie Egypta v obrovskom množstve (…) pokryli celý povrch krajiny a spustošili krajinu, zožrali všetky rastliny v zemi, všetko ovocie na stromoch…“ , napríklad aj Sv. Ján vo svojich zjaveniach podáva hrôzostrašnú predpoveď s kobylkami v hlavnej úlohe, no v trocha inej podobe:
„Zatrúbil piaty anjel. A videl som, že hviezda spadla z neba na zem. A dostala kľúč od studne priepasti. Otvorila studňu priepasti a zo studne vystúpil dym ako dym veľkej pece a zatemnilo sa slnko a aj vzduch od dymu studne. A z dymu vyšli na zem kobylky a dostali moc, akú majú pozemské škorpióny. Povedalo sa im, aby neškodili tráve na zemi, ani nijakej byline, ani nijakému stromu, ale iba ľuďom, ktorí nemajú na čele Božiu pečať. Dostali rozkaz, aby ich nezabíjali, ale trápili päť mesiacov; a ich trápenie bolo ako trápenie od škorpióna, keď uštipne človeka. V tých dňoch ľudia budú hľadať smrť, a nenájdu ju, budú si žiadať zomrieť, a smrť od nich utečie. Tieto kobylky sa podobali koňom pripraveným do boja; na hlavách mali akoby vence podobné zlatu a ich tváre boli ako tváre ľudí. Vlasy mali ako ženské vlasy a ich zuby boli ako levie. Panciere mali ako panciere zo železa a zvuk ich krídel bol ako hrmot mnohých konských vozov rútiacich sa do boja. Chvosty mali podobné škorpiónom, aj žihadlá, a v chvostoch mali moc škodiť ľuďom päť mesiacov. Nad sebou mali kráľa anjela priepasti, ktorý sa po hebrejsky volá Abaddon a po grécky má meno Apollyon. Prvé beda prešlo a hľa, po ňom prichádzajú ešte dve beda.“5 V tomto prípade išlo skôr o podobu démonických bytostí ako hmyzu, no v predstavách ľudí symbolizoval útok kobyliek prejav hnevu Hospodina a podnet na činenie pokánia.6 S plienením kobyliek si ľudia spájali ohlasovanie rôznych udalostí, napríklad príchod nadvlády iného panovníka či jednu z predzvestí blížiaceho sa konca sveta. Preto bol často tento jav aj prijímaný útrpne ako boží trest za hriechy. Proti kobylkám sa však aj bojovalo, no často to bolo márne, preto neprekvapuje kuriózny fakt, že kobylky boli aj dvakrát exkomunikované (v 16. a 18. storočí).
Práve v polovici 18. storočia zaznamenávame častý výskyt náletov kobyliek po celej Európe, pričom sa nevyhli ani územiu Slovenska a dorazili aj do mesta Hlohovec. Jednu takúto udalosť zaznačil kronikár dómu sv. Františka v Hlohovci nasledovnými slovami: „R. 1748 28. VIII. došli ako čierna mrákava kobylky a celú krajinu zaplavili a úrodu do koreňa zničili. V takom množstve sa dohrnuli, že napoludnie slnko zatienili. Päť hodín leteli smerom na Nitru, na jeden šúch8 od zeme obsadili mesto, pole, lúky a strechy.“9 Ohromná vlna kobyliek sa do našich končín dovalila pravdepodobne zo Sedmohradska, Moldavska a Rumunska. Územie Hlohovca dosiahli kobylky 28. augusta a po päťhodinovom plienení odleteli smerom na Nitru. Krátky záznam z kroniky hlohovského františkánskeho kláštora presne datuje túto udalosť a krátko ju aj popisuje, no podrobnejšie i emotívnejšie zobrazenie tejto dejinnej udalosti môžeme vyčítať z časovej básne Mateja Markoviča st. (1707 – 1762) s názvom Píseň truchlivá o kobylkách, ktorá bola vydaná v roku 1749. Roj kobyliek, ktorý Markovič opisuje pozoroval na vlastné oči v maďarskom meste Sarvaš v Békešskej župe na Dolnej zemi, ktorej územie bolo po tureckých vpádoch do Európy osídlené zväčša Slovákmi. Smer pohybu mračien kobyliek, ako ho zaznamenal františkánsky kronikár sa zhoduje s geografickou polohou Sarvaša, teda juhovýchodne od Hlohovca. Pre poveternostné podmienky sa azda nad územím Maďarska roj otočil a smeroval na Moravu a Čechy, kde máme o náletoch doklady z viacerých miest. Rozsiahlejšími citáciami veršov práve zo záznamov tohto pustošivého letu chceme autentizovať podobu plienenia kobyliek, ktoré zrejme nebolo v zásade iné v Hlohovci o toho, čo zažil o pár stoviek kilometrov juhozápadnejšie Matej Markovič. Estetizovaným jazykom vo veršovej forme zaznamenávali učenci rozličné historické udalosti, zaujímavé prírodne úkazy, javy i katastrofy. Časté sú verše približujúce dokumentárnym spôsobom povodne, požiare, choroby, hladomory, útoky nepriateľa, a ako vidíme v tomto prípade, vďačnou témou bol aj prílet kobyliek. Tieto časové skladby s prevahou epických prvkov sú pre súčasníkov zaujímavým čítaním s vysokou informatívnou a dokumentárnou hodnotou. Naznačujú mieru poetických zručnosti a estetických preferencií výraznejších osobností regiónov (učitelia, farári, zemania, šľachtici atď.). Matej Markovič je skúsenosťou príletu a ničenia kobyliek ohromený, čo v úvode básne vyjadruje tým, že pre hrôzy, ktorých bol svedkom, nevie poriadne, ako začať svoju výpoveď. Autor s úžasom opisuje veľké množstvo kobyliek, ktoré prirovnáva k vojsku pripravenému v plnom nasadení k boju s nepriateľom. Každý jednotlivec tejto vojenskej masy je ochotný položiť život v mene svojej armády: Po houfích létají, a ne všecky spolu, Nikdy Xerxes neměl vojsko tak veliké zdvihnou-li se z země, činí velkou horu. ač i vysušilo řeky přehluboké. Nebe zatahují, slunce zatemňují, Jak jen i v nejmenším houfu kobylek jest a jasný den s sebou smutně zamračují. z víru mou zakládám, na to i také čest. Na míli, neb na dvě spatřís-li kobylky, A ta jest příčina, že Duch svatý v Písmě, domnívaš se, že dým vstupuje veliký. vojsko madiánské pro množství přilišné Měl bys to za jisté, že kraj země hoří, zastupům kobylek připodobnit ráčil, tak se rozléhají, v širokém povětří. o silném táboru jejich nás poučil.
Zúfalstvo z ich opakujúcich sa útokov stupňuje absolútna bezmocnosť ľudí, ktorí si s nimi nevedia dať rady. Akékoľvek metódy obrany a odporu sa ukazujú ako nedostatočné, čo v obrancoch polí vyvoláva ešte väčší pocit zúfalstva:
Nikdy sme ten zázrak nevídali mnozí, Byťby je stotisíc lidu obstoupilo, díváme se na ně, z kopců, z domů, z věží. a všelijak s nimi zbrojně harcovalo. Strašíme je zvoncí, klopáčí, metlami, Ony to za hříčku a žert pokládají, třískáme nadarmo, křičíme s dítkami. sem tam mezi lidmi, bystře se zvrtají. Ze země je splášíš, zahnat pryč nemůžeš, Hned se tak stavějí, že se pryč poženou; před sebou přestrašíš, za sebou spatřuješ. však prv než se nadáš, obnovují vojnu. Zatáčet se můžeš s nimi jakť se líbí, Přicházejí nazpět v veliké síle, ony jsou nad tebou, vůkol tebe všudy. letí co orlice, s mnohým hlukem rychle.
Výsledkom útoku kobyliek boli vyplienené polia a lúky s čím, ak nemali ľudia dostatočné zásoby a časom sa pridružili iné pohromy ako povodne či ľadovec, súvisel aj hroziaci hladomor nielen ľudí, ale pre nedostatok krmív aj zvierat. Pole nám rabují, zelenost zžírají, Podivení hodná věc byl viděti, lidu i hovádkům pokrm ujímají. když v horách na duby počaly sedati. Tak chruští zubami, jak v trávě koňové, Nejen ratolesti pod sebou lámaly, neb jak ukazují, pysky řvoucí lvové. než i tlusté duby od vrchu štípaly.12 (…) Matej Markovič uzatvára svoju veršovanú skladbu pomerne rozsiahlu Modlitbu proti kobylkám, z ktorej citujeme záverečné slová: (…) „Ach Hospodine! Smilůj se nad lidem tvým, aniž zahanbůj dědictví tvého. Rozkaž tomuto vojsku, aby se našeho pole a vinic nedotýkalo, ale sej inam obrátilo. A budeme tě se všemi tvými věřícími dítkami, i za takové dobrodiní chvíliti a velebiti, zde v shromáždění svatých, i tam v blahoslavené věčnosti, Amen.“13 Symbolika kobylky však môže mať aj optimistickejšiu konotáciu. Opäť sa pri jej interpretácii oprieme o náboženský text. Podľa spisu pápeža Gregora Veľkého (540 – 604) s názvom Moralia in Job reprezentuje kobylka spolubojovníka Ježiša Krista v boji proti pohanom a svojou schopnosťou zvliekania sa stala aj symbolom zmŕtvychvstania Krista.
Autor: PhDr. Marián Kamenčík, PhD.
Vlastivedné múzeum v Hlohovci