Lovci so sieťami, ktorí do sietí nelovia

Pri bližšom pohľade na lietajúci hmyz zistíme, že jeho blanité krídla sú popretkávané žilkami. Je to veľmi dômyselná konštrukcia, ktorá robí krídla pevnými, ale súčasne ľahkými, čo je kľúčové pre to, aby udržali svojho majiteľa vo vzduchu. Obzvlášť hustá sieť žilnatiny na krídlach je charakteristická pre menej známu skupinu hmyzu s príznačným názvom sieťokrídlovce (Neuroptera).

Nápadne veľké krídla majú v pokoji strechovito zložené nad bruškom. V tejto typickej póze snáď každý už niekedy na okne našiel najbežnejšieho predstaviteľa sieťokrídlovcov – zlatoočku (Obr. 1). Jej štíhle telíčko prekryté blanitými krídlami a veľké zlatisto lesklé oči navodzujú dojem krehkého bezbranného tvora. Skúsení záhradkári však vedia, že zlatoočky sú dravé. Najmä ich larvy sú výbornými pomocníkmi v boji proti škodcom. Udáva sa, že počas svojho vývinu, ktorý trvá asi dva až tri týždne, uloví larva zlatoočky 200 až 500 vošiek!

Vo svete hmyzu sú obávanými lovcami aj ďalšie sieťokrídlovce. Stretnutie s nimi je však zriedkavé, pretože žijú pomerne skryto a navyše, na Slovensku viaceré patria medzi vzácne teplomilné druhy. Okolie Hlohovca poskytuje vhodné životné prostredie aj takýmto vzácnostiam slovenskej fauny. Práve niektoré z nich Vám chcem v nasledujúcich riadkoch priblížiť.

Veľavravný názov mravco-lev nikoho nenechá na pochybách, že sa za ním skrýva skutočná šelma. No málokto si vie predstaviť konkrétnu podobu tohto tvora. Pri pohľade na mravcoleva s roz-prestretými krídlami (Obr. 2) by ho mnohí považovali za vážku. Na rozdiel od nej má na hlave krátke kyjačikovité tykadlá. S vážkou ho spája dravý spôsob života. Avšak, kým vážka je skutočný vzdušný pirát, obratný a rýchly letec, ktorý loví za letu, o mravcolevovi to neplatí ani v najmenšom. Trefne to vystihol jeden prírodovedec, ktorý sa vraj nezdržal smiechu, keď ho prvýkrát videl letieť. Lieta pomaly, akoby trasľavo a už po krátkom lete pomaly zosadá. Človek by neveril, že je to dravec! Cez deň sa ukrýva vo vegetácii a aktívny je až za súmraku a v noci.

Tento hmyz žije na lesostepných lokalitách so sypkou piesčitou pôdou, ktorá je dôležitá pre jeho larvu. Práve tá nezostáva nič dlžná svojej povesti šelmy a oprávnene si zaslúži pomenovanie, odvodené od kráľa zvierat. Nedosahuje síce dĺžku ani 2 cm, no pri pohľade zblízka pôsobí so splošteným zavalitým telom a mohutnými hryzadlami, ktoré sú ozbrojené tŕňmi, naozaj hrôzostrašne (Obr. 3). Larvy niektorých druhov, napr. mravcoleva čiernobruchého a obyčajného, majú jedinečnú stratégiu lovu. Na miestach chránených pred dažďom si v sypkej zemine alebo v piesku osobitým spôsobom vyhrabávajú lievikovitú pascu s priemerom niekedy aj viac ako 5 cm (Obr. 4). Larva pritom vytrvalo cúva dookola, bruškom vyrýva piesok a hlavou ho odhadzuje. Na korisť potom striehne zahrabaná na dne jamky, pričom jej vyčnievajú len roztvorené hryzadlá. Keď okoloidúci drobný hmyz, najčastejšie mravec, skĺzne cez okraj lievika a snaží sa uniknúť po sypkých stenách pasce, larva prudkými pohybmi bruška vyhadzuje za ním piesok, až kým sa nezosunie na dosah jej hryzadiel. Tie neslúžia na hryzenie, ale na pevné zovretie a nabodnutie koristi. Následne nimi do obete vstrekne jed i tráviace šťavy a po tzv. mimotelovom natrávení ju vycicia, takže z nej zostane len prázdna chitinózna schránka, ktorú vyhodí z lievika. Zaujímavé je, že vďaka takto uspôsobeným hryzadlám nepotrebuje ústny otvor, takže je silne zredukovaný a nepriechodný. Ďalšou zaujímavosťou je, že počas dvojročného vývinu tento tvor nevylučuje žiaden trus! Ten sa hromadí v nepriechodnom čreve a až po ukončení vývinu ho vylúči dospelý mravcolev. Análny otvor použije larva jedinýkrát –  v závere života. Vylučuje ním vlákno, z ktorého si upradie zámotok a v ňom sa zakuklí. Na guľovitý hodvábny zámotok sa zvyčajne popriliepajú zrnká piesku, takže vyzerá ako piesková guľôčka (Obr. 5).Asi po mesiaci, najčastejšie začiatkom leta, sa liahne dospelý hmyz. Objavuje sa v období od mája do septembra, no žije krátko, uvádza sa, že asi šesť týždňov. Jeho poslaním je zachovať rod. Po spárení samička kladie vajíčka jednotlivo do sypkej pôdy alebo piesku.

Dospelého mravcoleva uvidíme vzhľadom na jeho nočný spôsob života len zriedka. Niekedy sa stáva, že prilákaný svetlom priletí k pouličnému osvetleniu i k ľudským príbytkom a otvoreným oknom sa dostane aj do bytu alebo ho nájdeme na sieťke okna. V blízkosti ľudí, najmä pri rodinných domoch so záhradou, niekedy nachádzajú vhodné podmienky aj jeho larvy. Napríklad vlani som ich lievikovité pasce našiel pod záhradným prístreškom v Dvorníkoch. Viackrát som mal možnosť vidieť mravcolevy na xerotermoch, t. j. teplých a suchých lokalitách, v okolí Hlohovca a obcí na úpätí Považského Inovca (Jalšové a Horné Trhovište). Vylietali z vegetácie, keď som ich cez deň vyrušil z odpočinku. Pošťastilo sa mi nájsť aj larvy. Na trávnatých xerotermoch obývajú neveľké plôšky sypkej zeminy alebo piesku, ktoré vznikajú vďaka iným živočíchom, napr. opustenú hniezdnu jamku bažanta či ústie líščej nory, vyhrabanej do pieskového podložia. Na takom mieste možno napočítať aj niekoľko desiatok mravcolevích pascí.

Na Slovensku žije okolo desať druhov tohto hmyzu, pričom sedem z nich je zapísaných v červenom zozname ohrozených živočíchov a sú chránené zákonom ako druhy národného významu. V okrese Hlohovec som v ostatných rokoch zaznamenal najbežnejšie slovenské druhy, mravcoleva obyčaj-ného (Euroleon nostras) (Obr. 1) a chráneného mravcoleva čiernobruchého (Myrmeleon formicarius) (Obr. 6), ktoré dosahujú v rozpätí krídiel 7 cm.  Entomologická zbierka nášho múzea dokumentuje v okrese ešte výskyt mravcoleva stromového (Dendroleon pantherinus), Megistopus flavicornis i najväčšieho slovenského predstaviteľa – Acanthaclisis occitanica. Ide však o exempláre 30 až 60 rokov staré.

Ďalším sieťokrídlym lovcom v našej prírode je askalafus škvrnitokrídly (Libelloides macaronius), v minulosti nazývaný pestrák obyčajný. Jeho exoticky znejúce meno je odvodené zo staršieho vedeckého pomenovania Ascalaphus, ktoré vychádza z postavy gréckej mytológie. Prívlastok „exotický“ je pre tohto tvora príznačný. Svedčí o tom už jeho vzhľad. Vďaka dlhým na konci gombíkovito rozšíreným tykadlám a pestrému kontrastnému sfarbeniu pripomína exotického motýľa (Obr. 7). Keď sa vyhrieva na slnku, jeho trojuholníkovité sírovo žlté krídla s čiernymi škvrnami akoby žiarili. Predné čiastočne priehľadné krídla zdobí čipka žltej žilnatiny. Čierne chlpaté telo je asi 3 cm dlhé a rozpätie krídiel dosahuje 4 až 5,5 cm. Menší býva zvyčajne samček, ktorý má na konci bruška kliešťovité prívesky, slúžiace na pridržovanie samičky pri párení (Obr. 8).

Na rozdiel od väčšiny sieťokrídlovcov je askalafus aktívny cez deň a výborne lieta. Za horúcich slnečných dní v júni až júli sa táto žltá stíhačka neúnavne preháňa vo výške 2 až 3 m nad terénom, pričom jej let pripomína vážku. Podobne ako ona aj askalafus loví vo vzduchu drobný hmyz, ktorý ešte v letku zožerie. Počas letu prebieha aj párenie. Z vajíčka, ktoré kladie samička na vegetáciu, sa liahne larva podobná larve mravcoleva. Nevytvára si však lievikovité pasce, ale striehne na hmyz pod kameňmi a medzi rastlinstvom.  Jej vývoj trvá dva roky. Po druhom prezimovaní sa koncom jari zakuklí v guľovitom zámotku, pripevnenom na vegetácii, a o tri týždne sa liahne dospelý hmyz.

Askalafusy sú veľmi teplomilné tvory. Je to vyslovene exotická skupina hmyzu, typická pre trópy a subtrópy. Z viac ako 300 známych druhov žije u nás len askalafus škvrnitokrídly. V strednej Európe dosahuje severozápadnú hranicu svojho rozšírenia. Jeho skutočným domovom je juhovýchodná Európa a zasahuje až do Iránu.

Na Slovensku bol prvýkrát zaregistrovaný až v r. 1936. Doteraz bol pomerne hojne zaznamenaný na vo-jenských strelniciach Záhoria, no obýva predovšetkým najteplejšie výslnné vápencové stanovištia stepného až lesostepného charakteru v predhoriach Karpát (Obr. 9). Ťažiskom jeho výskytu sú Malé Karpaty, Považský Inovec, Tríbeč, Krupinská planina a Slovenský kras. Najbližšie k Hlohovcu bol pozorovaný pri Chtelnici, v Národnej prírodnej rezervácii Zoborská lesostep pri Nitre a na niekoľkých lokalitách blízko Piešťan (Banka, Hubina, Lúka, Tematínske vrchy a NPR Javorníček). Na väčšine lokalít je však málo početný, možno povedať, že je to skutočná entomologická lahôdka.

Aj Hlohovecko sa môže pyšne zaradiť do exkluzívneho zoznamu lokalít, na ktorých možno tento klenot slovenskej prírody ešte obdivovať. Nájsť ho však nie je vôbec ľahké. Napriek výraz-nému zjavu  a pomerne veľkým rozmerom totiž ľahko unikne pozornosti. Za slnečného horúceho počasia je takmer neustále vo vzduchu, pričom sa vyznačuje veľmi rýchlym kľukatým letom, takže sledovať ho je náročné. Akonáhle sa zamračí, usadá zasa do vegetácie, pričom krídla strechovito zloží, a takto sa stratí z dohľadu (Obr. 10). Prvého askalafa som našiel v r. 2007 v Prírodnej rezervácii Sedliská. Odvtedy som mal možnosť pozorovať ho už len šesťkrát na niekoľkých otvorených miestach v Inoveckom predhorí a raz na priľahlej nive Váhu. Vo všetkých prípadoch išlo o opustené pasienky. I keď som na jednej lokalite nikdy nenašiel viac ako dva jedince, sledovať ich v rozpálenom chvejúcom sa vzduchu bol vždy zážitok. Prenieslo ma to v myšlienkach do gréckych hôr, kde som počas dovolenky pozoroval desiatky týchto prekrásnych stvorení preháňať sa nad belostnými vápencovými skalami. Žiaľ, hoci otepľovanie klímy vytvára u nás predpoklady pre hojnejší výskyt vzácneho askalafa, jeho budúcnosť je neistá. Napriek tomu, že je ako druh národného významu chránený zákonom, stále patrí k ohrozeným prvkom našej fauny. Po ukončení pastvy v druhej polovici 20. st. boli totiž bývalé pasienky zalesnené (napríklad lokalita Nad Sorošom  pri Hlohovci) alebo zarastajú vysokými druhmi tráv (najmä ovsík vyvýšený a smlz kroviskový) a náletovými či inváznymi drevinami (hlavne ruža šípová, slivka trnková, resp. agát biely a pajaseň žliazkatý). Askalafus tak stráca svoje životné prostredie. Možno tak o pár rokov na Hlohovecku prídeme o jedného z najkrajších a najzaujímavejších živočíchov slovenskej prírody.

Mgr. Branislav Varga

Vlastivedné múzeum v Hlohovci