Čo majú jedovaté chrobáky na Hlohovecku spoločné s láskou

Láska má veľa podôb a snáď preto existuje viacero jej symbolov. Ak by sme mali vybrať živočíchy, ktoré symbolizujú lásku muža a ženy, zaiste by to boli dva biele holúbky alebo hrdličky. Asi málokto by si predstavil chrobáky, pretože spájať s takým vznešeným citom hmyz, vo všeobecnosti vnímaný ako niečo odpudivé, sa javí prinajmenšom zvláštne. A predsa žijú aj v našom okolí chrobáky, ktoré s láskou súvisia, a to dokonca vo viacerých ohľadoch.
Už ich poetické pomenovanie – májky – naznačuje spojitosť s láskou, je totiž odvodené od najkrajšieho jarného mesiaca. Celá príroda vtedy dýcha sviežosťou, prekypuje životom a vzduch je plný omamných vôní. To všetko evokuje romantickú náladu, slovami básnika: „máj je lásky čas“. Samozrejme, pomenovanie májok nebolo inšpirované romantikou, dostali ho z celkom prozaického dôvodu – podľa obdobia najhojnejšieho výskytu. V minulosti ním bol práve máj. To už dnes neplatí, najčastejšie sa s nimi stretneme v marci až apríli. Objavujú sa však už oveľa skôr, napríklad tohto roku už 1. februára. Možno ich preto smelo označiť za prvých zvestovateľov jari a zaiste bývajú svedkami prvých vychádzok zaľúbencov do prírody.

Spoznať májky na prechádzke jarnou prírodou je veľmi ľahké. Ide o prekvapivo nápadné, až 4 cm veľké, modrofialové až čierne chrobáky, ktorých neobyčajne veľké bruško len sčasti zakrývajú krátke krovky. Obzvlášť veľkým bruškom sa vyznačujú samičky. Plné vajíčok ho za sebou doslova vlečú po zemi (Obr. 1). Kým telo iných chrobákov chráni pevný pancier, májky majú telo mäkké a nedokážu lietať, lebo nemajú blanité krídla. Nápadný vzhľad je prekvapujúci o to viac, že napriek svojej bezbrannosti sa pomalé a nemotorné chrobáky vôbec neskrývajú pred hmyzožravými živočíchmi. V tomto prípade je totiž výrazný výzor skôr výhodou. Na potenciálneho predátora pôsobí ako výstraha pred nebezpečenstvom, pretože telo májok obsahuje prudký jed kantaridín. Jedovatá žltkastá tekutina – krvomiazga, ktorú pri ohrození vylučujú na kĺboch nôh, sa navyše vyznačuje odpornou chuťou, takže nepriateľa odradí už po prvom pokuse o útok. Neúčinkuje však vždy. Nepôsobí napríklad na kurovité vtáky, len sa ukladá v ich tele. Takisto jež, netopiere a žaby sú voči nemu odolné. Naopak, prudko toxický je pre kačice, králiky, psy, mačky, hovädzí dobytok a kone. Literatúra uvádza, že pre človeka je smrteľne jedovatý už v množstve tri stotiny gramu. Ide však o dávku kantaridínu v koncentrovanom stave, pričom v prírode sa vždy vyskytuje zriedený. U ľudí vyvoláva vznik pľuzgierov na koži, spôsobuje zápaly slizníc (napr. očí), pri vnútornom užití poškodzuje tráviacu sústavu, dráždi nervovú sústavu a pohlavné orgány a najmä, poškodzuje obličky. Aby sa prejavili príznaky otravy, stačí jesť neumytými rukami, v ktorých sme predtým držali májku, alebo si nimi pretrieť oči. Skutočne ohrozený by však človek bol, len ak by niekoľko takých chrobákov zjedol.

V minulosti, keď ešte detským ihriskom najmä na vidieku bývala len príroda, stávali sa májky často hračkou v rukách detí. Hovorili im pritom všakovaké riekan-ky, napr.: „Májka, májka, daj mi masti na bolesti!“. Chrobák sa takejto hre prirodzene bránil vylúče-ním kvapôčok krvomiazgy (Obr. 2), a keďže deti si na hygienu veľmi nepotrpe-li, stávalo sa, že potom jedli neumytými rukami. Výsledok sa dostavil čoskoro v podobe nevoľnosti, no v tých časoch sa tomu nevenovala veľká pozornosť. To dnes sa takéto prípady stávajú vďačnou témou médií. Sú však zriedkavé a našťastie sa to zvyčajne skončí len bolesťou brucha bez ďalších následkov, pretože obsah jedu v tele májok je pomerne nízky.
Vyšší obsah kantaridínu v tele má blízky príbuzný májok – pľuzgiernik lekársky (Lytta vesicatoria). Tento teplomilný druh je rozšírený najmä v južnej Európe, napr. v Španielsku. Reprezentuje skupinu druhov, ktoré majú odlišný vzhľad. Majú úzke telo a celé bruško im zakrývajú krovky. Okrem toho sa im zachovali krídla, takže môžu lietať. Pľuzgiernik je jedným z našich najkrajších chrobákov. Jeho asi 2 cm dlhé smaragdovozelené telo sa v žiare letného slnka leskne ako šperk a nikomu by nenapadlo, že je to náš najjedovatejší chrobák.

O nebezpečnosti májkovitých sa vedelo už v starovekom Grécku. Nazývali ich „bupréstos“, čo možno preložiť ako „zviera, ktoré morí alebo hubí dobytok“. Prášok z ich sušených tiel bol súčasťou povestného jedu „aqua tofana“. Autorkou jeho receptúry bola síce profesionálna travička Giulia Tofana, no „Tofaninu vodu“ preslávila na prelome stredoveku a novoveku najmä talianska šľachtická rodina Mediciovcov, ktorá ním nenápadne odstraňovala svojich odporcov. Z novších dejín sú známe dokonca prípady vraždy pomocou jedla, pripraveného z hydiny, ktorá bola zámerne kŕmená pľuzgiernikmi!
Na druhej strane, už od staroveku bol kantaridín v malých množstvách používaný lekármi (odtiaľ pomenovanie pľuzgiernik lekársky) pri liečbe ochorení obličiek a vylučovacích orgánov. V období baroka bol prášok z pľuzgiernikov súčasťou liekov na reumatizmus, proti zápalom, opuchom, či dokonca na liečbu besnoty a iných chorôb. Často sa však stávalo, že pacient liečbu neprežil, lebo lieku užil priveľa. Aktuálne sa homeopatické prípravky s nízkym obsahom kantaridínu využívajú najmä na liečbu kožných či urologických ochorení. A ešte jedno tradičné využitie sa zachovalo do súčasnosti, čím sa opäť dostávame k téme lásky, tentokrát lásky telesnej. Pod názvom „španielske mušky“ boli totiž pľuzgierniky dlhé stáročia používané ako afrodiziakum, teda prostriedok na zvýšenie sexuálnej túžby. Aj keď treba povedať, že dosť riskantný, lebo keď sa to prehnalo, namiesto milostného lôžka skončil konzument v márnici! Dnes sa už v takýchto prípravkoch zväčša nenachádza prírodný kantaridín, ale rôzne syntetické náhrady v nízkych koncentráciách, prípadne iné účinné látky.

Májkovité chrobáky zďaleka nie sú zaujímavé len kvôli svojmu vzhľadu či jedovatosti. Pozoruhodný je aj spôsob ich života. Kým májka dospeje, musí prekonať veľmi zložitý vývin, počas ktorého sa priživuje na samotárskych včelách. Na začiatku samička inštinktívne kladie vajíčko do pôdy blízko rastliny, ktorá má čoskoro rozkvitnúť. Z vajíčka sa vyliahne veľmi pohyblivá len asi 2 mm dlhá šesťnohá larvička, nazývaná triungulín. Kedysi bola považovaná za druh vši a pomenovaná Pediculus apis (Pediculus = voš, Apis = včela), pretože po vyliahnu-tí vylezie na rastlinu (Obr. 4) a na kvete striehne na určitý druh samotárskej divej včely, ktorej vlezie do „kožúška“ a nechá sa zaniesť do jej hniezda. Tu sa dostane do bunky plástu a zožerie včelie vajíčko, ako aj všetok med, pričom prechádza viacerými štádiami, až sa na jar ďalšieho roku vyliahne z kukly dospelá májka. Nie každej larvičke sa však na začiatku podarí dostať do správneho včelieho hniezda. Ak sa na kvete zachytí na chrobáka, alebo na muchu, zahynie od hladu. Rovnako dopadne aj vtedy, ak sa dostane do hniezda čmeľov či do úľa včely medonosnej, pretože tu sa vyvíjať nemôže. Mnohé triungulíny zahynú už na kvetoch, ak nepriletí žiadny hmyz. Len asi jeden z tisíc je úspešný a vyvinie sa z neho dospelý chrobák. Preto samička kladie veľké množstvo vajíčok – 2000 až 10 000! To je aj na pomery hmyzu, ktorý je všeobecne známy početným potomstvom, vysoké číslo. Májka by teda mohla byť aj symbolom plodnosti, čím sa zase dostávame k téme lásky, s ktorou je plodnosť nerozlučne spätá. Mimochodom, v rímskej mytológii sa ako bohyňa jari a plodnosti uctievala Maia. Práve podľa nej bol pomenovaný mesiac máj, a teda v konečnom dôsledku aj májky.

Podľa odbornej literatúry sa na Slovensku zistilo 35 druhov májkovitých chrobákov. Vyskytujú sa najmä v teplých oblastiach nížin. Vyhovujú im suché a slnečné trávnaté stanovištia s kvetmi, kde žijú ich hostiteľky – samotárske včely. Okolie Hlohovca je presne takouto oblasťou. Najhojnejšia a najviac rozšírená je tu májka obyčajná (Meloe proscarabeus). Pomerne bežne ju môžeme nájsť ako ohrýza sviežu trávu alebo rôzne byliny na poľných cestách či na okrajoch polí a lesov. Napríklad počas jarného turistického pochodu priamo na turistickom chodníku na Soroši (Obr. 1). Jej typickým stanovišťom je Prírodná rezervácia Sedliská (Poniklecová lúčka), kde nie je nezvyčajné nájsť ju, ako konzumuje chránené a jedovaté kvety poniklecu. Pri troške šťastia tu možno pozorovať aj párenie májok, samičku pri kladení vajíčok do pôdy a neskôr celé klbká drobných triungulínov na žlto kvitnúcich rastlinách, napr. na hlaváčiku jarnom (Obr. 4). Objavuje sa však aj priamo v intraviláne Hlohovca a okolitých obcí. Zvyčajne ju zaregistrujeme, keď prechádza cez chodník, napr. v Zámockom parku, na cintoríne či dokonca niekde na ulici. Vzácnejšia u nás je májka fialová (Meloe violaceus) (Obr. 5), ktorá je okrem sfarbenia veľmi podobná predošlému druhu. Našiel som ju na lesných cestách v Považskom Inovci, napríklad v Hlbokej doline pri Jalšovom a v Hornom háji nad Horným Trhovišťom. Trojicu našich najväčších druhov uzatvára májka dúhová (Meloe variegatus). V muzeálnej zbierke sa zachovalo len zopár dokladových exemplárov zo začiatku 60-tych rokov minulého storočia, ktoré boli zbierané na Soroši. Ako veľmi vzácna bola zaznamenaná ešte asi o 15 rokov neskôr na Poniklecovej lúčke.
Ďalšie druhy, ktoré možno v súčasnosti pri Hlohovci stretnúť, ale len veľmi vzácne, sú typické menšími rozmermi (1 – 2,5 cm) a krátkymi tykadlami. Nemajú ešte slovenské pomenovanie. Májku Meloe scabriusculus (Obr. 6) som v ostatných rokoch objavil na trávnatom svahu v Dlhých Šumperkoch a na okraji poľa pri Bojničkách. Tohto roku k nej pribudla skutočne drobná Meloe decorus. Na moju veľkú radosť som našiel párik.

Vzácne májky nežijú len na svahoch Považského Inovca či na poliach Nitrianskej pahorkatiny, ale aj na Dolnovážskej nive. Vyhovujú im málo kosené protipovodňové hrádze s teplou mikroklímou a množstvom kvetov. Už na jeseň, a potom skoro na jar sa tu objavuje Meloe rugosus (Obr. 8).

Veľkým prekvapením na hrádzach bol na jar toho roku príbuzný májok, len asi 1 cm veľký Apalus bimaculatus (Obr. 9). Vzácne obýva piesčité stanovištia na nivách veľkých riek, kde parazituje v zemných hniezdach samotárskej včely hodvábnice Colletes cunicularius. Objavuje sa už pri prvých náznakoch oteplenia, keď ešte prinajmenšom v noci musí čeliť mrazom a dokáže lietať aj v silnom vetre.
Obr. 6 Meloe scabriusculus.
Obr. 7 Párenie májok Meloe decorus.
Obr. 8 Meloe rugosus na chodniku hrádze.
Obr. 9 Apalus bimaculatus.
Skutočnou raritou je tiež neveľký Sitaris muralis (Obr. 10), ktorý bol prekvapivo hojne zistený v 80-tych rokoch minulého storočia v jednom z historických objektov zámockého areálu v Hlohovci. V jeho múroch z nepálenej tehly parazitoval v hniezdach samotárskych včiel. V súčasnosti sú jeho ojedinelé nálezy známe z inej lokality. Na rozdiel od predošlých druhov, ide o chrobáka vrcholného leta, liahne sa v júli až auguste.
Paradoxne, najznámejší májkovitý chrobák – španielska muška, čiže pľuzgiernik lekársky (Obr. 3), sa v ostatných desaťročiach objavuje v okolí Hlohovca len ojedinele. Pritom do 80-tych rokov 20-teho storočia bol pre neho príznačný masový výskyt, čoho dôkazom sú celé série dokladových exemplárov z Hlohovca a Kľačian v zbierke nášho múzea. V júni a júli jeho prítomnosť na jaseni, vtáčom zobe či orgováne, ktorých lístím sa živí, prezrádzal špecifický pižmový pach. Ešte začiatkom 90-tych rokov som mal možnosť pozorovať rojenie pľuzgiernika na živom plote z vtáčieho zobu v areáli základnej školy v Dvorníkoch a bol to pôsobivý zážitok. Na kríky naletovali stovky chrobákov, pričom sa v lúčoch slnka pri každom pohybe prekrásne trblietali kovovým leskom.
Májky boli súčasťou našej prírody dávno pred ľuďmi a ešte niekoľko desaťročí do minulosti ich bolo určite viac ako dnes. Prospievalo im tradičné obhospodarovanie krajiny s množstvom pasienkov a lúk. Moderné priemyselné poľnohospodárstvo viedlo nielen k zániku takých miest, ale postrekmi pesticídov aj priamo zabíja samotárske včely – hostiteľov májok, bez ktorých nie je život týchto zaujímavých chrobákov možný. Stali sa tak ohrozenými a vzácnymi. Preto niet divu, že takmer všetky chráni zákon pred svojvoľným zabíjaním. Pre každý druh je stanovená jeho spoločenská hodnota. Finančne vyjadruje škodu, ktorá spoločnosti vznikne úhynom či usmrtením chráneného jedinca. Pre zaujímavosť, spoločenská hodnota májky obyčajnej je 280 Eur. I keď ich masový úhyn spôsobuje najmä poľnohospodárstvo, nezmyselne prichádzajú o život aj jednotlivo. Pritom jedovatosť májok nikoho neoprávňuje zabíjať ich, pretože im slúži len na pasívnu obranu, ktorá vôbec nie je namierená voči človeku. Tieto stvorenia nie sú nikdy agresívne, neútočia, nehryzú ani neštípu. Nie je potrebné pred nimi ani utekať. Pozor treba dať len na deti, aby ich náhodou nezjedli. Žiaľ, život týchto chrobákov nezriedka končí aj celkom bezdôvodne. Stačí sa prejsť na jar po hrádzi a určite nájdeme zašliapnuté májky. Keďže sú skutočne nápadné, možno to pripísať len nevšímavosti a ľahostajnosti ľudí. Pritom vyspelosť človeka sa prejavuje aj schopnosťou empatie. Skutočne vyspelý človek je ohľaduplný. A to nielen k ľuďom, ale aj k prírode. A tým sa dostávame k poslednej pripomienke lásky v súvislosti s májkami.

Milí čitatelia, pokúste sa májkam (a nielen im) urobiť láskavosť a dávajte si pri prechádzkach dobrý pozor pod nohy.